Súvislosti

V atmosfére každoročného, niekedy až hysterického pripomínania si vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa 21.8.1968, riešenia „strašných“ obetí a počítania hypotetických strát, ktoré znamenali pre vývoj u nás si spomeňme aj na iné okrúhle výročie.

2.9.2020 uplynulo 100 rokov od posledného transportu československých legionárov z Vladivostoku. Napriek ústretovosti Ruskej vlády, ktorá umožnila Légii bezpečnejšiu evakuáciu cez Sibír, aby jej členovia nečelili trestu smrti za zradu v Rakúsko-Uhorsku, sa naše vojská obrátili proti nej. Počas transportu porušili dohodu o nezasahovaní do vnútorných záležitostí Ruska a pod meniacimi sa zámienkami bojovali dva roky. Najskôr bojovali pre rýchlejší odchod z Ruska na bojiská v Európe, potom za otvorenie nového protinemeckého frontu v Rusku, a nakoniec priamo proti boľševickej vláde.

Ich pôsobenie radikálne zmenilo vojenskú situáciu na Sibíri, kde bolo boľševikov málo. Legionári tak ľahko dobyli všetky veľké mestá a ovládli Transsibírsku magistrálu od Penzy po Vladivostok. Pozdĺž magistrály prebrali správu železnice, dielní a tovární potrebných na zásobovanie vojska a udržiavanie vlakovej premávky. V lete 1918 tak bola Československá légia hlavnou vojenskou silou vo východnej časti Ruska. Pod dojmom heroických víťazstiev nad malými, zle vyzbrojenými, rozptýlenými a dezorganizovanými Červenými gardami sa postupne dostali  do veliacich funkcií protiboľševických síl, napr. genmjr. Vladimír Šokorov bol poverený velením sibírskych vojsk, Ján Syrový všetkých spojeneckých síl v Rusku, Stanislav Čeček Volžskej fronty Ľudovej armády, Radola Gajda a Sergej Vojcechovský generálmi Bielej armády.

V auguste 1918 pomohli získať Ľudovej armáde zlatý ruský poklad obrovskej hodnoty, ktorý bol následne výrazne zmenšený výplatami vojsk, nákupom predražených zbraní, munície, uniforiem a iného vybavenia. Je otázne aká časť pokladu bola odoslaná do zahraničia spojencom, aká skončila v rukách legionárov (napr. za prepravu, žold, platby za tovar a pod.) a koľko z neho bolo spreneverených Rusmi.

Po ofenzíve Červenej armády na jar 1919 sa Légie dostávali už len do potýčok s jej predvojom, postupne boli vytláčaní a ustupovali smerom na východ. V dôsledku ich činnosti padlo 4112 legionárov, došlo k poprave cárskej rodiny, zomreli v Rusku desaťtisíce vojakov, možno státisíce civilistov, o materiálnych a morálnych  škodách nehovoriac. Popravami zajatcov sami porušovali Ženevské konvencie a nakoniec zradili aj vrchného veliteľa Bielej armády, admirála A.V. Kolčaka, tragickú postavu Ruskej občianskej vojny.

Napriek tomu mnohí považujú pôsobenie Légií v Rusku z vojenského hľadiska za hrdinstvo a vrchol úspechu armády. Zaujímalo by ma, či by považovali za hrdinov aj Rusov, ak by sa v roku 1968 odohrala u nás, čo len stotina udalostí z rokov 1918-1920. Na rozdiel od pôsobenia Légií nás Rusi v rokoch 1944 – 1945 oslobodili od nacistov bez väčších excesov a v auguste 1968 zasiahli s minimálnymi stratami. Pri tak veľkej operácii to je už len s logistického hľadiska veľký úspech.

Zdá sa, že udalosti súvisiace s ČS légiami sú dávnou históriou, ale ešte v roku 1968 to bola udalosť mladšia než je august 1968 dnes. Ak si ho napriek pomerne malým stratám na životoch každoročne pripomíname ako nezahojenú živú ranu, aj na udalosti z rokov 1918-1920 by sme sa mali pozrieť obdobnou optikou, lebo sú súčasťou našich dejín. Pri spomienke na udalosti z roku 1968 sa môžeme cítiť ako obete. Ako sa však cítia Rusi, keď popri kritike roku 1968 spochybňujeme ich úlohu z roku 1945 a odstraňujeme pamätníky? V súčasnosti niektorí politici vykrikujú, že Rusko nie je náš priateľ. Možno sa obávať, že ich bude v Moskve počuť, lebo doteraz v nás aspoň oni priateľov videli. História sa nevyvíja vždy priamočiaro a keď budeme potrebovať pomoc, nemusí prísť.

Myslím, že je potrebné  vnímať históriu bez hystérie a brať ju v jej bohatom kontexte. Nesúdiť históriu prílišne tendenčným pripomínaním si len niektorých „výročí“, čo môže niekedy poslúžiť na rozpútanie nenávisti a nedôvery, ale pripomínať si aj výročia z ktorých nevychádzame ako morálni víťazi. Akákoľvek slávna, či neslávna história sa koriguje dnes, našimi pohľadmi, rozhodovaním a ešte viac konaním.

Hľadajme preto súvislosti a hlavne poučenie. Často totiž malé detaily vedú k strašným dôsledkom.